Prikázanie štvrté:

Cti otca i matku!

 

Toto prikázanie dal kedysi Boh ľudstvu prostredníctvom Mojžiša. Ale ono vyvolalo nevýslovné duševné boje. Aj nejedno dieťa, i nejeden dospelý ťažko zápasil, aby tým najhrubším spôsobom neporušili práve toto prikázanie. Ako môže dieťa ctiť otca, ktorý sa znižuje na opilca, alebo matku, ktorá svojou náladovosťou, svojou neskrotnou povahou a  nedostatkom sebavýchovy a mnohým iným strpčuje hodiny otcovi i celému domu a úplne znemožňuje, aby zavládla pokojná nálada! Môže dieťa ctiť rodičov, keď počuje, ako si navzájom hrubo nadávajú, klamú sa, alebo sa dokonca bijú? Nejedna manželská scéna spôsobila deťom z prikázania často muky, učinila plnenie nemožným. Bolo by to napokon predsa len pokrytectvo, keby dieťa chcelo tvrdiť, že ctí matku ešte aj vtedy, keď sa táto správa voči cudzím oveľa vľúdnejšie než voči vlastnému mužovi, otcovi dieťaťa. Ak u nej pobadá sklon k povrchnosti, uvidí, ako v tej najsmiešnejšej márnivosti klesá, stávajúc sa bez vlastnej vôle otrokyňou každej módnej hlúposti, ktorú často nie je možné viac zlúčiť s pojmom vážneho, vznešeného materstva, čo uberá všetku krásu a vznešenosť materskej dôstojnosti, na základe čoho má potom dieťa ešte nájsť dobrovoľnú úctu k matke? Čo všetko skrýva toto jedno slovo: „matka!“ Čo však aj vyžaduje. Dieťa, ktoré ešte nie je otrávené,musí podvedome v sebe pociťovať, že človek zrelého, vážneho ducha sa nikdy neodhodlá k tomu, aby svoje hrubohmotné telo obnažoval len kvôli móde. Ako potom môže matka ostať pre dieťa posvätnou! Prirodzené uctievanie impulzívne poklesne do prázdnej formy povinnosti zo zvyku, alebo v závislosti od výchovy do samozremej spoločenskej zdvorilosti, teda do pokrytectva, ktorému chýba akýkoľvek vysoký vzlet duše. Práve ten vysoký vzlet, skrývajúci v sebe vrúcny život, ktorý je pre dieťa nepostrádateľný a ktorý ho pri dospievaní a vstupe do života sprevádza ako bezpečný štít, chráni pri pokušeniach všetkého druhu a ktorý mu vnútorne ostáva pevným útočiskom, ak sa niekedy dostane do nejakých pochybností. Až do vysokého veku! Slovo „otec“ alebo „matka“ malo by vo všetkých dobách vzbudiť vrelý, úprimný cit, v ktorom sa vynorí pred dušou obraz plný čistoty a dôstojnosti, aby varoval alebo súhlasil ako hviezda udávajúca smer v celom pozemskom živote!

A o aký poklad je každé dieťa pripravené, ak nemôže ctiť svojho otca alebo svoju matku z celej duše!

Avšak tieto muky duše vyvoláva zas len ľuďmi nesprávne ponímanie prikázania. Nesprávny bol doterajší názor, ktorý ohraničoval zmysel a robil ho jednostranným, veď predsa nič nemôže byť jednostranné, čo Boh zoslal.

Ešte nesprávnejšie ale bolo, že sa toto prikázanie znetvorilo tým, že malo byť vylepšené podľa ľudského uváženia, presnejšie sformulované dodatkom: Cti otca svojho a matku svoju! Tým sa to stalo osobným. To muselo viesť k omylom; pretože prikázanie znie vo svojej pravej forme len: „Cti otca a matku!“

Nemyslia sa teda jednotlivé, určité osoby, ktorých druhnie je možné vopred stanoviť a predpokladať. Niečo tak nezmyselné sa nikdy nevyskytne v zákonoch Božích. Boh v žiadnom prípade nepožaduje ctiť niečo, čo si tiež bezvýhradne nezaslúži, aby bolo uctievané!

Toto prikázanie naopak zahŕňa namiesto osobnosti pojem otcovstva a materstva. Neobracia sa teda najskôr k deťom, ale na samotných rodičov,od týchtopožaduje, aby si ctili otcovstvo a materstvo! Prikázanie ukladá rodičom bezpodmienečne povinnosti, aby si vždy boli úplne vedomí svojej veľkej úlohy a aby tým stále mali pred očami aj zodpovednosť, ktorá v tom spočíva.

Na onom svete a vo Svetle sa nežije slovami, ale v pojmoch.

Z tohto dôvodu sa stáva, že pri opakovaní v slove ľahko dôjde k obmedzeniu týchto pojmov, ako je to viditeľné v tomto prípade. Ale beda tým, ktorí nedbali na toto prikázanie, ktorí sa neusilovali o jeho spoznanie v pravom zmysle. Nie je ospravedlnením, že dosiaľ bolo mnohonásobne len nesprávne vykladané a nesprávne precítené. Dôsledky nedodržania prikázania sa prejavili už pri splodení a vstúpení duše. Úplne ináč by bolo na tejto zemi, keby ľudia boli pochopili a naplnili toto ďalekosiahle prikázanie. Úplne iné duše sa potom mohli dostať ku vteleniu, ktoré by nepripustili úpadok mravnosti a morálky takého stupňa, aký je dnes! Pozrite sa len na vraždenie, pozrite sa na zhýralé tance, pozrite sa na orgie, ku ktorým chce dnes všetko stúpať. Podobné ako vyvrcholenie triumfu dusivých prúdov temna. A pozrite sa na nepochopiteľnú ľahostajnosť, s ktorou sa prijíma a dokonca podporuje úpadok ako niečo správne, niečo, čo tu už vždy dokonca bolo.

Kde je človek, usilujúci sa správne poznať vôľu Božiu, ktorý sa snaží vzletne pochopiť nekonečnú veľkosť, namiesto toho, aby vždy znova a znova túto veľkú vôľu svojvoľne vtláčal do biednej obmedzenosti pozemského mozgu, z ktorého spravil chrám rozumu. Sám si tým klopí pohľad k zemi ako otrok idúci v reťaziach, namiesto toho, aby ho rozšírený od radosti pozdvihol nahor, a uzrel tak lúč poznania.

Vari nevidíte, ako biedne sa ukazujete v každom ponímaní všetkého, čo k vám prichádza zo Svetla! Či sú to už prikázania, prísľuby, posolstvo Krista alebo i celé stvorenie! Nič nechcete vidieť, nič poznať! Veď sa ani vôbec nesnažíte niečomu skutočne porozumieť! Neberiete to tak, ako to je, ale kŕčovite sa snažíte vždy znova a znova všetko preformovať do nízkych názorov, ktorým sa oddávate po tisícročia. Osloboďte sa teda konečne od týchto tradícií. Silu k tomu máte predsa k dispozícii v každom okamihu a bez toho, aby ste museli prinášať obete. Ale vy to musíte odhodiť razom, jedinýmaktom vôle! Bez toho, aby ste pohrávajúc sa s myšlienkou niečo z toho si ponechali. Len čo sa pokúsite hľadať prechod, nikdy sa neoslobodíte od doterajšieho, ale vždy vás to pevne stiahne naspäť. Ľahké to pre vás bude len vtedy, ak jedným rezom oddelíte všetko staré a tým bez starej príťaže predstúpite pred nové. Len potom sa vám otvorí brána, inak ostane zatvorená. A to potrebuje skutočne len vážne chcenie. Stane sa to v okamihu. Presne ako prebudenie sa zo spánku. Ak sa pritom nezodvihnete hneď zo svojho lôžka, opäť sa unavíte a radosť pre novú dennú prácu oslabne, ak sa dokonca celkom nestratí.

Cti otca i matku! To nech sa vám stane svätým prikázaním. Prineste úctu otcovstvu a materstvu! Ktože dnes ešte vie, aká veľká dôstojnosť v tom spočíva. A aká moc k zušľachteniu ľudstva! V tom by mali mať jasno ľudia, ktorí sa spájajú tu na zemi, potom bude každé manželstvo skutočne manželstvom, zakotvené v duchovnom! A všetci otcovia, matky budú hodní úcty podľa zákonov Božích!

Pre deti ale bude toto prikázanie prostredníctvom ich rodičov sväté a živé. Nebudú môcť vôbec inak, než z duše ctiť otca i matku, jedno, ako budú tieto deti sami uspôsobené. Budú k tomu nútené už skutočnosťou vyplývajúcou z druhu rodičov. A beda potom tým deťom, ktoré prikázanie nebudú plniť úplne. Doľahla by na ne ťažká karma; pretože dôvod k tomu by potom bol tiež úplne daný. Ale splnenie sa stane vo zvratnom pôsobení čoskoro samozrejmosťou, radosťou a potrebou! Choďte preto a dbajte na prikázania Božie vážnejšie ako doposiaľ! To znamená, dodržiavajte a plňte ich, aby ste boli šťastní!