Poučenia:
Spasiteľ Ježiš | Veriť v Ježiša | Ako sa modliť | Spievaná modlitba Otčenáš | Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista |
Druhý príchod Ježiša Krista na Zem | Sviatok „Nanebovzatie Panny Márie“ | Príchod Syna Človeka | Široká cesta a tesná brána | Pojem „Svätý“ |

Široká cesta a tesná brána

 Ak človek zaseje raž, nemôže zožať pšenicu. Kto seje zlo, nemôže zožať dobro.

Ak niekto svoje minulé zlé skutky neodčiní skutkami dobrými sám, môže to urobiť ktosi iný za neho?

V Biblii je mnoho dôkazov o tom, že každý si je strojcom vlastného šťastia a osudu, a nikto druhý neponesie hriechy cudzieho človeka so sebou.

 

Lukáš 12/59: Hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľto, kým nezaplatíš do ostatného haliera."

1 List Korintským 3/8: Kto sadí i kto polieva, sú jedno, ale každý dostane vlastnú odmenu podľa toho, ako pracoval.

List Rimanom 2/5-11: 5 Ale ty si svojou zaťatosťou a nekajúcim srdcom hromadíš hnev na deň hnevu, keď sa zjaví spravodlivý Boží súd. 6 On odplatí každému podľa jeho skutkov: 7 večným životom tým, čo vytrvalosťou v dobrých skutkoch hľadajú slávu, česť a nesmrteľnosť, 8 hnevom a rozhorčením tým, čo tvrdošijne odporujú pravde a oddávajú sa neprávosti. 9 Súženie a úzkosť doľahnú na každého človeka, ktorý pácha zlo, najprv na Žida, potom na Gréka, 10 ale sláva, česť a pokoj čakajú každého; kto koná dobro, najprv Žida, potom Gréka. 11 Veď Boh nikomu nenadŕža.

Žalm 62/13: A tvoja je, ó, Pane, milosť, lebo ty odplatíš každému podľa jeho skutku.

Matúš 16/27: Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov.

Jeremiáš17/10: Ja Hospodin zpytujem srdce a zkúšam ľadviny, nato, aby som dal každému podľa jeho cesty, podľa ovocia jeho skutkov.

Job 34/11: Lebo on odplatí človekovi jeho skutok a dá nájsť každému podľa toho, jaká je čia cesta.

Ezechiel (7.kapitola): 3Teraz už koniec na teba, a vypustím na teba svoj hnev a budem ťa súdiť podľa tvojich ciest a uvrhnem na teba všetky tvoje ohavnosti. 4A moje oko sa nezľutuje nad tebou, ani nebudem šetriť; ale uvrhnem tvoje cesty na teba, a tvoje ohavnosti budú v tvojom strede, a zviete, že ja som Hospodin. 5Takto hovorí Pán Hospodin: Zlo, jedno zlo, hľa, prichádza. 6Koniec prichádza, prichádza koniec; zobudil sa proti tebe; hľa, prichádza to. 7Prichádza na teba tvoj osud, obyvateľu zeme; prichádza čas, už je blízko deň, totiž deň hrmotu a nie radostného výskotu po vrchoch. 8Teraz už skoro vylejem na teba svoju prchlivosť a dokonám proti tebe svoj hnev, budem ťa súdiť podľa tvojich ciest a uvrhnem na teba všetky tvoje ohavnosti, 9a moje oko sa nezľutuje, ani nebudem šetriť, naložím na teba podľa tvojich ciest, a tvoje ohavnosti budú v tvojom strede, a zviete, že ja Hospodin bijem.

Ezechiel (18.kapitola): 4Hľa, všetky duše sú moje; jako duša otcova tak i duša synova je moja; duša, ktorá hreší, tá zomrie; 20Duša, ktorá hreší, tá zomrie. Syn neponesie neprávosti otcovej, ani otec neponesie neprávosti synovej. Spravedlivosť spravedlivého bude na ňom, a tiež i bezbožnosť bezbožného bude na ňom, na bezbožnom; 31Odvrhnite od seba všetky svoje prestúpenia, ktorými ste prestupovali, a zadovážte si nové srdce a nového ducha!

List Pavla Galatským 6/5-7: 5Lebo každý ponesie svoje vlastné bremä. 6A ten, kto je vynaučovaný v slove, nech sa sdieľa s tým, kto ho vynaučuje, všetkým dobrým. 7Nemýľte sa Bohu sa nebude nikto posmievať. Lebo čokoľvek seje človek, to bude i žať.

 

Predstavitelia cirkvi z vraždy na Ježišovi vytvorili dogmu o vykúpení ľudstva a sňatí hriechov touto smrťou, čím sa cirkev sama dostáva do rozporu s mnohými odkazmi od Boha v Biblii určených jednoduchým a obyčajným ľuďom, že len svojimi vlastnými činmi a snahou o nápravu, môže každý človek dôjsť ku spáse svojej duše.

V úvode Zjavenia Jána sa v katolíckej Biblii z roku 1998 vydanej Spolkom Sv. Vojtecha v Trnave tvrdí na str.2575, že pokiaľ v starozákonných a židovských apokalypsách sa konečný Boží triumf premieta do budúcnosti, v Jánovej Apokalypse je už skutočnosťou.

Aby sa potvrdilo toto nelogické, pokrivené a lživé tvrdenie o tom, že triumf Boží sa stal Zjavením Jána už skutočnosťou, teda minulosťou, hoci každé proroctvo predpovedá budúcnosť, pridala cirkev v predslove k Zjaveniu Jána (str.2575) ďalší nehorázny nezmysel ako svoj dôkaz predošlého nezmyslu:

Základom tohto faktu je istota, že smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista sa spása ľudstva už uskutočnila a tým bola úplne zlomená moc zla.“

Takže podľa cirkvi sa víťazstvo nad zlom a drakom zo Zjavenia Jána už uskutočnilo. O akom Božom triumfe a zlomenej moci zla na Zemi cirkev hovorí, dokázala v ďalších storočiach po Ježišovej smrti aj ona samotná vlastným zlom, ktoré činila a ktorým postupne ubíjala v ľuďoch pravú kresťanskú vieru, a násilím vytvárala vieru slepú - mŕtvu vieru, ktorá bude tak ako všetko mŕtve zlikvidované. Na aké zlo sa tu vlastne poukazuje?

1/ križiacke násilné vojny, spôsobujúce masové vraždenie na obidvoch stranách;

2/ inkvizícia - prenasledovanie, mučenie, masové vraždenie nevinných obetí s menom Božím na perách - najväčšie rúhanie sa Bohu;

3/ intrigy, smilstvo, boj o moc vo Vatikáne, boj o kreslo pápeža, kupovanie si funkcie pápeža, existencia dvoch aj troch pápežov naraz, apod.;

Veľa by sa mohlo pripísať na konto cirkevných prestúpení Božích prikázaní, ale to nie je účelom tejto úvahy. Triezvo uvažujúci človek to dávno vie aj z histórie.

Každému veriacemu, ktorý má ešte zdravý rozum, musí byť úplne jasné, že posledné proroctvo od Boha v Biblii - Zjavenie Jánovo - Apokalypsu potrebovala cirkev v niektorých kapitolách zámerne dostať do polohy minulosti, aby sa neukázala jej falošná úloha, ktorú v ľudstve hrá už toľko storočí a na ktorú poukazuje aj Zjavenie Jána.

Niekto sa tu už dlhé roky zúfalo pokúša o to, aby ľudia nezbadali, že v Zjavení Jána sa hovorí hlavne o dnešnej dobe posledného zúčtovania so zlom, že sa hovorí aj o „smilnici“, ktorá je vlastne mestom na siedmich vrchoch. Kto je tá smilnica?

Viď Zjavenie Jána kap. 17. kapitola-Odsúdenie veľkej smilnice, opilej krvou svätých. Anjel vysvetľuje, kto a čo je to:

1A prišiel jeden zo siedmich anjelov, ktorí to mali tých sedem čiaš, a prehovoril so mnou a riekol mi: Poď, ukážem ti odsúdenie tej veľkej smilnice, ktorá sedí na mnohých vodách, 2s ktorou smilnili kráľovia zeme, a spili sa vínom jej smilstva obyvatelia zeme. 3A zaniesol ma v duchu na púšť. A videl som ženu, ktorá sedela na šarlátovej šelme, ktorá bola plná rúhavých mien a mala sedem hláv a desať rohov. 4A žena bola odiata purpurom a šarlátom a bola pokrytá zlatom a ozdobená drahým kamením a perlami a vo svojej ruke mala zlatý pohár, plný ohavností a nečistoty svojho smilstva, 5a na svojom čele mala napísané meno: Tajomstvo, Veľký Babylon, Mater smilníc a ohavností zeme. 6A videl som ženu, že bola opilá krvi svätých a krvi svedkov Ježišových. A keď som ju videl, náramne som sa divil. 7A anjel mi povedal: Prečo sa divíš? Ja ti poviem tajomstvo ženy aj šelmy, ktorá ju nesie a ktorá má sedem hláv a desať rohov. 8Šelma, ktorú si videl, bola a nie je a má vyjsť z priepasti a ísť do zatratenia. A budú sa diviť obyvatelia zeme, ktorých mená nie sú zapísané v knihe života od založenia sveta, keď budú vidieť šelmu, že bola a nie je, a keď zase tu bude. 9Tu je zmysel, ktorý má múdrosť: Sedem hláv je sedem vrchov, na ktorých sedí žena. 10A je sedem kráľov. Päť ich padlo, a jeden je, ten druhý ešte neprišiel. A keď prijde, musí trochu potrvať. 11A šelma, ktorá bola a nie je, aj ona sama je ôsmym, a je z tých siedmich a ide do zatratenia. 12A desať rohov, ktoré si videl, je desať kráľov, ktorí ešte nedostali kráľovstva, ale moc ako kráľovia dostanú jednej hodiny spolu so šelmou. 13Tí majú jednu myseľ a svoju moc a svoje právo dajú šelme. 14Tí budú bojovať s Baránkom, a Baránok zvíťazí nad nimi, pretože je Pánom pánov a Kráľom kráľov, aj tí, ktorí sú s ním, povolaní, vyvolení a verní. 15A povedal mi: Vody, ktoré si videl, kde sedí smilnica, sú ľudia, zástupy, národy a jazyky. 16A desať rohov, ktoré si videl, i šelma, tí budú nenávidieť smilnicu a spustošia ju a obnažia a budú jesť jej mäsá a ju spália ohňom. 17Lebo to Bôh dal do ich srdca, aby vykonali jeho úmysel a aby prišli na jednu mienku a dali svoje kráľovstvo šelme, dokiaľ by sa nevykonaly slová Božie. 18A žena, ktorú si videl, je to veľké mesto, ktoré má kráľovstvo nad kráľmi zeme.

Ktoré veľkomesto stálo na siedmich vrchoch? Rím.

Ktoré mesto vládlo celé stáročia kráľom v rôznych krajinách Zeme? Rím.

Kde sa v meste Rím nachádza najviac pokladov, zlato, drahé kamene, perly apod.? Vo Vatikáne.

Kto chodí v purpurových a drahých látkach a káže veci, ktoré ani sám Ježiš od nás nepožadoval, a naopak varoval nás pred inými vecami, ktoré sa však dejú? Najvyšší kňazi a veľkňazi z Vatikánu.

O akej žene sa hovorí v Zjavení Jána ako o smilnici, ktorá sedí na siedmich vrchoch (jej sídlo je v Ríme) a bude aj so šelmou zavrhnutá do večného zatratenia?

Hovorí sa o Vatikáne.

 

Vzhľadom k tomu, že Jánovi boli zjavené budúce deje, túto budúcnosť opisoval logicky takým spôsobom, že ju už videl, že už počul od anjela, čo sa udialo v tom pozorovanom deji. Predpovedané deje v Zjavení Jána sú opísané takým spôsobom, ako by to urobil aj dnes každý, kto by bol omilostený a komu by pred zrakom prebehli budúce deje.

Na opis by sa použili takisto slová „videl som, počul som, čo sa dialo v tom zjavení, apod.“, gramaticky by sa tu použil minulý čas, ale len preto, že sa v tom zjavení prebehnutý a predpovedaný dej už ukončil.

Ale to predsa neznamená, že ukončené a predpovedané deje v ktoromkoľvek zjavení od Boha, si môže dovoliť nejaký pozemský červík prekrútiť a vykladať ako deje už uskutočnené.

Je nutné položiť si otázku, prečo sa niekto tak enormne usiluje, aby sa Zjavenie Jána - proroctvo od Boha vykladalo nie ako každé iné Božie proroctvo, teda do budúcnosti, ale proti logike a proti zdravému rozumu ako deje minulé?

Anjel vzal Jána v duchu do svetlých výšin a zdôraznil mu až trikrát počas zjavenia, že ide o deje, ktoré sa majú a musia len stať (Zj.Jána 1/1; 4/1; 22/6). Anjel poukazuje zjavne na budúcnosť. Poukazoval na dnešok!

Je to vrchol trúfalosti, ak si niekto Božie proroctvo vykladá ako minulosť, a ignoruje trojnásobné anjelovo upozornenie, že sa omilostenému zjavujú deje budúce.

Toto jednanie cirkvi je prinajmenšom podozrivé.

Sú tu len dve možnosti:

1/ Buď: Ten, ktorý sa podujal vykladať Božie proroctvo ako minulosť, nepochopil vôbec, čo sa myslelo týmto zjavením a nevedome zavádza svojich stúpencov do slepej uličky.

2/ Alebo: Kto vedome vie, že aj o ňom sa v Zjavení Jána hovorilo už pred dvomi tisícami rokov, lebo vo Svetle už vtedy vedeli, kto sa bude v ďalších storočiach pred svojimi „ovečkami“ vydávať za ich „duchovného pastiera“. A ten určite nebude chcieť, aby sa to jeho zaslepení stúpenci dozvedeli.

V prípade, že bude vedome vedieť, že svoju falošnú hru prehral, pôjde mu len o naťahovanie času, a preto bude svoju roľu hrať až do svojho konečného pádu, pričom so sebou strhne do večného zatratenia ešte mnoho tých, čo mu tak bezhlavo verili celé veky.

Nato mu budú dobré všetky možné prostriedky: od otvoreného ohovárania a vraždenia nepohodlných až po chytrácke a zákerné zavádzanie svojich „slepých ovečiek“.

Prečo napríklad cirkev toľké roky vykonávala obrady v kostoloch v latinčine? Rozumeli tomu obyčajní ľudia? Neovládali učení kňazi rodnú reč veriacich, ku ktorým v kostoloch prehovárali? Ako by sa asi zhovárali s nimi pri spovediach?

Prečo cirkev neinvestovala svoje poklady do vydania a vytlačenia Biblií pre všetkých svojich veriacich v ich rodnej reči, aby mohli aj oni v čase voľna študovať Písmo?

 

Ak by cirkev priznala, že v Zjavení Jána sa predpovedá budúcnosť a dnešok, potom by musela priznať aj to, že narodenie chlapca v 12.kapitole sa netýka Ježiša, ale ide o narodenie Imanuela.

Takisto by potom nemohla byť matkou Imanuela Mária z Nazaretu z minulosti, ale pravá Kráľovná nebies v budúcnosti.

Takže aj argument zo Zjavenia Jána, o ktorý sa cirkev opiera pri poukazovaní, že Mária z Nazaretu bola dušou a telom vzatá do nebies, by sa razom rozplynul (viď Zj.Jána 12/6).

Potom by ale cirkev nemohla vykladať ani to, že Syn Boží Ježiš je Synom Človeka, ale že Synom Človeka je prorokom Izaiášom (Izaiáš-14/7) zvestovaný Imanuel - Duch Svätý, ktorý bol zvestovaný aj samotným Ježišom Kristom ako Tešiteľ - Duch Pravdy (Jánovo evanjelium kapitoly 14.,15. a 16.).

Nehovoriac o tom, že by cirkev následne musela verejne uznať, že nikto z pozemských ľudí tu nežije svoj prvý život, ale má za sebou už viac životov na Zemi.

V konečnom dianí by cirkev musela zrútiť sama svoju falošnú stavbu a postaviť novú, založenú na Božej Pravde. Je schopná to ešte urobiť?

Tretie Fatimské proroctvo z roku 1917 malo byť otvorené a zverejnené svetu v roku 1960. Otvorené bolo, ale zverejnené v celom znení nebolo až dodnes. Ak podľa vyjadrení cirkvi sa vo Fatime zjavila Kráľovná nebies, tak prečo jej pokyn na zverejnenie celého Tretieho fatimského proroctva cirkev ignoruje až do dnešného dňa? To, čo Vatikán pred pár rokmi zverejnil, je výsmechom všetkým veriacim - to vie každý.

Ak pozemskej cirkvi v niektorých prípadoch nevyhovujú pokyny zo Svetla, je schopná ignorovať aj pokyny svojej Božej matky, vykladať krivo Božie proroctvo ako minulosť, prekrúcať a prispôsobovať si upozornenia anjelov v Božom zjavení, apod.

Je potom táto istá cirkev vôbec schopná priznať pred stámiliónmi svojich veriacich, že ich skoro dvetisíc rokov zavádzala do slepej uličky? Cirkev prostredníctvom pápeža nanajvýš vyhlási za „svätých“ niektorých z tých, ktorých predtým dala sama upáliť (napr. Johanku z Arku) a myslí si, že je to tým vybavené. Nie je! Pretože zo svojich pozícií neustúpila dobrovoľne, o čom tiež svedčí história, aj súčasnosť.

 

Ježiš nezmazal svojou smrťou a zmŕtvychvstaním hriechy z ľudstva.

Vraždou na Synovi Božom sa ľudstvo naopak ešte viac vzdialilo od Boha, ako bolo predtým. Veď aj v Biblii sa spomína, že chrámová opona sa pretrhla, zem sa triasla, takže spojenie ľudstva so svetlými výšinami po tejto podlej a špinavej vražde už nebolo žiaduce.

 

Matúš (27.kapitola - Divy pri ukrižovaní):

51A hľa, chrámová opona sa roztrhla na dvoje, od vrchu až dolu, a zem sa triasla, skaly sa pukaly...

 

Keby bola Bohom vopred chcená násilná smrť Jeho Syna Ježiša na kríži, tak by Ho ani veľkňaz Kajfáš a ani iní kňazi nemohli nazvať bohorúhačom a takisto by oni nesmeli byť nazvaní zradcami, teda ani Judáš. Chceli snáď zlí kňazi dobro pre ľudstvo, jeho spásu, keď nepohodlného Syna Božieho dali zabiť na kríži? Absurdnosť!

Takisto ani Judáš by určite nespáchal samovraždu, keby necítil, že naozajstnou zradou, ktorá prispela k predčasnej smrti Ježiša na kríži, sa previnil sám voči Stvoriteľovi.

Spáchal by samovraždu, keby vedel, že svojím činom umožnil Synovi Božiemu dostať sa na kríž, a tým vlastne prispel priamo ku spáse ľudstva?

Nie je to opovážlivé, choré, ba až absurdné, že cirkev vykladá vraždu na Synovi Božom, po ktorej samozrejme nasledovala smrť na kríži, ako akt zmierenia ľudstva s Bohom? Cirkev tým vyzdvihuje zločin, ktorý aj v Biblii má svoje jasné pomenovanie - zrada.

Je to opäť len výsmech tým slepým veriacim, ktorí svoju hlavu nosia na krku len kvôli jedeniu a prázdnym rečiam.

Vražda v každej ére, na každom mieste bola, je a bude hodnotená ako násilný zlý čin, hodný zavrhnutia. Takže prostredníctvom plánovaného zabitia života akéhokoľvek nevinného človeka nemôže prichádzať k iným ľuďom požehnanie a už vôbec nie spása pre celé ľudstvo. To je neslýchaná zvrátenosť a vrcholná trúfalosť, čo sa predkladá už toľké roky „veriacim“.

Vražda bude vždy zločinom a ten, kto chce iným navravieť, že takýto zločin bol Bohom chcený, ukazuje len na seba, že nechce, aby ľudia spoznali Pravdu!

Hoci Ježiš v Getsemanskej záhrade už vedel, čo ho čaká, napriek tomu ešte prosil svojho nebeského Otca o to, aby bol ušetrený kalicha násilnej smrti. Samozrejme, svoju vôľu aj v tomto podriadil tak ako vždy predtým Vôli Otcovej. Prečo bol vtedy Ježiš tak smutný? Preto, že svojou smrťou na kríži mal údajne spasiť ľudstvo? Zo spásy ľudstva bol smutný?

Vypil ten horký kalich až do dna, umrel hrdinskou smrťou na kríži, ale nie preto, že by bola Otcom chcená, alebo že by touto smrťou mali byť sňaté hriechy nebodaj aj z tých ľudí, ktorí ho zabili, ale preto, že nesmel zradiť Pravdu, ktorú hlásal a obhajoval.

 

Matúš (26.kapitola Zápas v Getsémane):

36Vtedy prišiel s nimi Ježiš na miesto, zvané Getsémane, a povedal učeníkom: Poseďte tu, až odídem a pomodlím sa tamto. 37A pojmúc so sebou Petra a dvoch synov Zebedeových začal sa rmútiť a veľmi teskniť. 38Vtedy im povedal: Moja duša je smutná až na smrť; zostaňte tu a bdejte so mnou! 39A poodíduc trochu ďalej napred padol na svoju tvár, modlil sa a hovoril: Môj Otče, ak je možné, nech odíde odo mňa tento kalich, avšak nie ako ja chcem, ale jako ty. 40Potom prišiel k učeníkom a našiel ich spať a povedal Petrovi: Či ste takto nemohli so mnou bdieť jednu hodinu? 41Bdejte a modlite sa, aby ste nevošli do pokušenia! Duch síce je hotový, ale telo je krehké. 42Opät odišiel po druhé a modlil sa a hovoril: Môj Otče, ak ma nemôže minúť tento kalich, len keď ho vypijem, nech sa stane tvoja vôľa! 43A keď prišiel, zase ich našiel spať, lebo ich oči boly obtiažené. 44A nechajúc ich znova odišiel a modlil sa po tretie, povediac to isté slovo.

Marek (14.kapitola Pán sa modlí v Getsémane):

32Potom prišli na pozemok, ktorého meno je Getsémane. A povedal svojim učeníkom: Poseďte tu, kým sa nepomodlím. 33A pojal so sebou Petra, Jakoba a Jána a začal sa ľakať a veľmi teskniť. 34A povedal im: Moja duša je smutná až na smrť. Zostaňte tu a bdejte. 35A poodíduc trochu dopredu padnul na zem a modlil sa, žeby, ak je vraj možné, odišla od neho tá hodina. 36A hovoril: Abba, Otče, tebe je všetko možné, odnes odo mňa tento kalich! Ale však nie to, čo ja chcem, ale čo ty. 37Potom prišiel a našiel ich spať. A povedal Petrovi: Šimone, spíš? Či si nevládal bdieť jednu hodinu? 38Bdejte a modlite sa, aby ste nevošli do pokušenia, lebo duch je síce hotový, ale telo je slabé. 39A zase odišiel a modlil sa hovoriac tie isté slová. 40A keď sa navrátil, zase ich našiel spať, lebo ich oči boly obtiažené, a nevedeli, čo by mu mali odpovedať.

Lukáš (22.kapitola Zápas na Olivovom vrchu):

39A vyjdúc išiel podľa obyčaje na Olivový vrch. A išli za ním aj jeho učeníci. 40A keď prišiel na miesto, povedal im: Modlite sa, aby ste nevošli do pokušenia! 41A sám sa vzdialil od nich asi jako na dohodenie kameňom a skloniac kolená modlil sa 42a vravel: Otče, ak chceš, odnes odo mňa tento kalich; avšak nie moja vôľa, ale tvoja nech sa stane! 43A ukázal sa mu anjel z neba posilňujúc ho. 44A súc v smrteľnom zápase ešte napnutejšie sa modlil. A jeho znoj bol ako čo by kvapky krvi, stekajúce na zem. 45A keď vstal od modlitby a prišiel k učeníkom, našiel ich spať od zármutku 46a povedal im: Čo spíte? Vstaňte a modlite sa, aby ste nevošli do pokušenia!

 Tieto slová z Biblie sú predsa jasné dôkazy o tom, že vykupiteľské poslanie Ježiša nebolo určené v jeho násilnej poprave, ale v Slove Božom, ktoré na Zem priniesol svojím vtelením.

On bol vtelené Slovo Božie, a podľa Neho mali ľudia žiť!

Slovo Božie je víťazstvo a spása!

Svojou smrťou na kríži Ježiš ukázal ďalším generáciám kresťanov len to, že za Pravdu treba bojovať a v krajnom prípade aj pozemský život za ňu položiť, aby si zachránili život večný! Mnohí praví kresťania tak aj neskôr učinili, keď boli kvôli svojej viere nielen utláčaní, prenasledovaní, ale aj zavraždení. Napriek tomu Pravdu nezapreli, a preto zvíťazili.

Keď Ježiš videl vo svojich mukách, ako sa správajú ľudia, obrátil sa z kríža práve na svojho Otca so slovami „Bože, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ (viď. Lukáš 23/34) Tieto slová sú predsa jasnou obžalobou ľudstva, a nie oslavou spásy! V nich je predsa povedané, že ľudia urobili niečo zlé, preto prosí, aby im bolo odpustené.

Nikto, ani Syn Boží, by predsa neprosil nebeského Otca, aby odpustil niekomu, kto činí dobro, kto prispel k spáse ľudstva.

To len predstavitelia cirkvi urobili z krvavého zločinu skutok spásy. Aj oni budú žať to, čo zasiali. Nikto nesníme zo žiadneho predstaviteľa cirkvi jeho vlastné minulé hriechy, pozemskej cirkvi nepomôžu ani hromadné vyhlasovania „svätých“ kdekoľvek na svete, každý samostatne bude musieť vypiť svoj kalich až do dna, presne tak, ako je to v Písme napísané!

 Kresťanské cirkvi dodnes nekladú najväčší dôraz na Ježišom Kristom prinesené Slovo Božie, ale spása sa vidí v jeho násilnej smrti na kríži, akoby sa odsúdeniahodným činom malo začať vykúpenie a zbavenie hriechov ľudstva.

To je ale prinajlepšom pomýlené, ak nie schválne takto vykladané za nejakým účelom - odviesť pozornosť od Slova Božieho!

Všetci veriaci si môžu odpovedať na otázky: Kto sú tí, čo už toľký čas vykladajú krvavý a násilný zločin ľudí, ako Bohom chcený dej a prečo? Prečo sa veriacim podsúva, že spása ľudstva spočíva v Ježišovej smrti na kríži a že ňou sňal všetky hriechy ľudstva? Kde je potom vlastná zodpovednosť každého jednotlivca? Platia ešte pre cirkev horeuvedené slová z Biblie, že každý bude musieť sám odčiniť svoje vlastné hriechy? Čo platí potom pre cirkev?

Nie je toto konanie práve to zľahčovanie, ba priam nabádanie k tomu, aby veriaci vchádzali priestrannou bránou a kráčali širokou cestou, pred ktorou nás varoval Syn Boží Ježiš?

Cirkev to dotiahla v tomto smere až do takého nehorázneho a absurdného štádia, že Veľký Piatok, deň zavraždenia Syna Božieho, nazýva „Slávením utrpenia a smrti Pána“! (viď „Liturgické čítania“ vydané so súhlasom Slovenskej liturgickej komisie)

To je predsa niečo strašné! Navonok sa vyhlasovať za služobníka Pána, a v skutočnosti oslavovať Jeho utrpenie a smrť! Komu vlastne takéto slávenie vraždy slúži? Bohu určite nie!

Kde sa tu spomína Slovo Božie?

Ako vždy u cirkvi - na periférii záujmu! Prečo asi?

 V priebehu histórie cirkvi došlo k mnohým - prinajlepšom - prešľapom (vedomým, alebo nevedomým), medzi ktoré patrilo ešte donedávna tak populárne predávanie odpustkov.

Ak nás Ježiš varoval pred širokou a pohodlnou cestou, čo bolo potom predávanie odpustkov samotnými cirkevnými služobníkmi? Kde bol cit pre spravodlivosť? Kto dal podnet k takémuto zjavnému a odpornému rúhaniu sa Bohu?

Chcel by snáď dnešný veriaci tvrdiť, že odpustenie Božie sa dá kúpiť pozemskými majetkami? A čo potom tí, ktorí nemali žiaden majetok? Tým už Božie odpustenie malo byť odopreté? Nemá sa snáď každý očistiť od svojich hriechov sám svojimi skutkami? O čo tu vlastne cirkvi išlo?

Zločincom a vrahom, keď mali peniaze, cirkev sľubovala, že je im zhora odpustené, lebo si za spáchané ťažké zločiny kúpili drahé odpustky. V skutočnosti prispeli cirkvi len na skvostné paláce a vysokú životnú úroveň niektorých cirkevných „veľkňazov“.

Prečo cirkev prenasledovala Martina Luthera, Jána Husa a iných, ktorí okrem iného verejne pranierovali a odsudzovali predávanie odpustkov? Koľko nevinných ľudí bolo zavraždených cirkvou len preto, že jej neboli pohodlní pri hrabaní majetkov, plynúcich do pokladne Vatikánu, majetkov, ktoré boli získané v rozpore s Božími zákonmi a Božími prikázaniami, majetkov získaných falošnou predstavou, že Boh sa nechá podplácať!

V liste Pavla Galatským (6.kapitola, 7.verš) je napísané, že Bohu sa nikto nebude posmievať. Predávanie odpustkov bolo totálnym výsmechom Stvoriteľovi zo strany katolíckej cirkvi a napľutím do tváre pravých kresťanov, ktorí svoju vieru a presvedčenie budovali na skale - na Slove Božom!

Predávaním odpustkov vydláždila katolícka cirkev širokú a pohodlnú cestu svojim veriacim, ktorá ale podľa slov Ježiša nevedie do raja, ale do zahynutia.

 Pretože sa predávanie odpustkov dialo s požehnaním, ba priamo prostredníctvom vysokých cirkevných hodnostárov, môžeme prehlásiť, že katolícka cirkev vlastne odkupovala hriechy ľudstva za peniaze a za iné materiálne statky, takže tieto hriechy si symbolicky odniesla postupne všetky do Ríma.

Tieto odkúpené hriechy z celého sveta sú vo Vatikáne až dodnes.

Ak Ježiš doporučoval, aby sa ľudia modlili k Bohu skryte, tak určite nemyslel, že sa majú tí istí ľudia spovedať za svoje hriechy iným spôsobom. Tobôž nie kňazom takej cirkvi, s požehnaním ktorej sa ešte donedávna ozývali z mučiarní výkriky bolesti mučených nevinných obetí, pretože ich svetonázor nebol v súlade s jej pokrivenými výkladmi sveta. Spomeňme si na upáleného Giordana Bruna, na prenasledovaného Galilea Galilei, na Kopernika, na Nostradama, atď.

Spoveď veriacich sa stala dôležitou súčasťou života dnešných kresťanov. Katolíci sa spovedajú kňazom. Cirkev tým docielila to, že spovedajúci sa je vlastne viazaný a závislý na výroku kňaza o odpustení a rozhrešení tak, aby mohol ísť na prijímanie, atď. Mnohý veriaci vykonaním spovede dúfa, že sú jeho hriechy zmazané, a preto sa sám o dôkladnú a úplnú nápravu pri odčinení hriechov svojimi vlastnými skutkami už ďalej ani nesnaží. A veď načo? Tým, že už môže po spovedi ísť na prijímanie, je jeho hriech pre neho predsa už minulosťou.

Ak teda pôjde veriaci na spoveď v nedeľu, a v ten deň spraví nejaký nedobrý hriešny skutok, ktorý si uvedomí, má rôzne možnosti odčinenia tohto hriechu.

Prvý veriaci neodčiní vo svojej pohodlnosti tento skutok čo najskôr, lebo bude čakať na ďalšiu spoveď, kde naozaj svoj hriech aj oľutuje, za odmenu čoho mu bude slovami kňaza „odpustené“.

Vo svojom čakaní a pohodlnosti sa zakaždým spolieha nato, že aj nabudúce bude spoveď, takže sa neraz spovedá z toho istého hriechu, vôbec mu to ale nevadí, lebo to vždy oľutuje, je mu odpustené a nejaký čas má zase pokoj. Môže ísť na cirkevné prijímanie alebo iné cirkevné sviatosti a to je pre neho podstatné.

Treba sa spýtať, má takáto prázdna spoveď bez činov nápravy vôbec zmysel?

Druhý človek sa bude snažiť o okamžitú nápravu, ale ako správny veriaci pôjde pri najbližšej príležitosti na spoveď, kde sa vyspovedá zo zlého skutku, hoci ho už aj napravil, resp. nastúpil cestu nápravy.

V tomto prípade je spoveď cez ďalšieho človeka, hoci aj kňaza, opäť úplne zbytočná, lebo veriaci sa samostatne rozhodol napraviť zlý skutok, čiže o svojom osude rozhodol vedome sám.

Tretí veriaci napraví svoj zlý skutok tým, že sa sám osamote vyspovedá svojmu Pánovi a Stvoriteľovi a ako samostatná bytosť rozhodne sa urobiť nápravu bez toho, že by čakal na pokyn nejakého samozvaného prostredníka a tútora medzi ním a Bohom. Ďalšími činmi bude naprávať svoje predošlé hriechy sám presne podľa Vôle Božej.

Aj tu je samozrejme spoveď cez prostredníka úplne zbytočná.

Kedy potom ale má spoveď cez prostredníkov zmysel, ak podľa večných zákonov rozhodujú len a len činy a skutky človeka, ktorý zhrešil?

Aj Ježiš predsa hovoril, že „poznáte ich po ovocí“, alebo „ich skutky idú za nimi...“. Nie je tu snáď jasne naznačené aj to, že odpustenie nekončí len oľutovaním zlých skutkov, slov a myšlienok, nekončí teda spoveďou, ako si to mnohí dnešní pohodlní veriaci vykladajú, ale následnými skutkami v tom zmysle, že to, čo oľutujem, budem sa snažiť viac už nerobiť?

Nikto nech sa nespolieha nato, že onedlho bude možnosť na ďalšiu spoveď u kňaza, kde dostane očakávané rozhrešenie.

Znovu sa tu ktosi vsunul medzi človeka a jeho Stvoriteľa. Komu je naša spoveď v konečnom dôsledku určená: kňazovi alebo Stvoriteľovi, ktorému vďačíme za svoju existenciu?

Keď Stvoriteľ stvoril človeka, stáli medzi nimi ako potrebný medzičlánok nejakí kňazi? Nie. Tak prečo by mali byť pri spovedi dnes?

Nikto z pozemských ľudí nebol Svetlom poverený, aby spovedal iných ľudí a ešte im dával aj rozhrešenie, akoby bol Bohom. Mnohí veriaci si myslia, že dnešní kňazi boli Bohom na to určení. Cirkev to o sebe už dve tisícročia vyhlasuje, pričom sa opiera najmä o Ježišov výrok „Peter, ty si skala, na ktorej vybudujem svoju cirkev, ...“

Málokto z dnešných veriacich ale vie, že Ježiš nemyslel v týchto svojich slovách katolícku cirkev, ktorá v nasledujúcich storočiach opustila Jeho Slovo vraždením nevinných ľudí apod., ale slovom „skala“ a „cirkev“ bolo myslené pevné presvedčenie pravého kresťana a jeho túžba žiť podľa Slova Božieho. Takúto „cirkev - skalu“ žiadne pekelné sily nepremôžu!

Všetkým samozvaným prostredníkom v kňazských rúchach ide len o upevňovanie si svojich pozemských pozícií, ktoré sú každým závanom Pravdy zo Svetla stále slabšie a slabšie. Preto je Pravda od Boha pre nich maximálne nepríjemná a neprijateľná, lebo rúca ich falošnú stavbu na piesku.

Praví kňazi, slúžiaci Bohu, budú viesť kroky všetkých veriacich jedine k tomu, aby žili len podľa Slova Božieho, len podľa Božích (nie ľudských - cirkevných) prikázaní, aby žili - ako sa vyjadroval aj Syn Boží - podľa Vôle Božej!

Vraždy, klamstvo a odvádzanie veriacich od Pravdy predsa nikdy k Bohu neviedli!

Z uvedeného vyplýva, že oľutovať hriechy a spovedať sa má človek v skrytosti sám, pričom to je len prvý stupeň k jeho náprave, lebo aj tak budú rozhodovať jeho činy, ktoré pôjdu za ním.

Toto je tiež jedna z tých tesných brán, ktorými máme vstupovať do života, v porovnaní so širokou a pohodlnou cestou ľahkého zbavovania sa hriechov prostredníctvom spovedí u kňazov, vedúcou do zahynutia.

 Modlitby za zosnulých.

Kto by sa nepomodlil za niekoho, koho sme tu na Zemi mali radi a už medzi nami nie je? Je v tom predsa veľký kus milosrdenstva a lásky, keď veriaci človek chce svojmu blížnemu len to najlepšie a chce, aby sa ten, za koho sa modlí a prihovára, postupoval čo najrýchlejšie do neba.

Prihovoriť sa môžeme za ľudí, ktorí žijú jednak na Zemi, ako aj za tých, ktorí sú už v záhrobí - na „druhej strane“. My sa môžeme prihovoriť, alebo pomodliť sa za niekoho, ale kráčať cestou do Raja musí každý sám. Naša modlitba alebo príhovor môže dotyčnej osobe len pomôcť, ale nemôže ju do neba vyniesť. Podľa toho, či smeruje dotyčná osoba ku Svetlu, bude naša modlitba pre neho pomocou alebo nie.

Človek, ktorý svojimi myšlienkami, slovami a skutkami smeruje do temnôt, má svoje okolie tak zatemnené a ťažké, že žiadne modlitby a príhovory jeho blížnych mu nepomôžu. Takýto človek je totiž akoby naladený na inú - nižšiu frekvenciu, pričom úprimné, dobrosrdečné modlitby a prosby majú frekvenciu jednoznačne vyššiu. K spojeniu nedôjde.

Takže kto svoj vnútorný vysielač naladí vlastným životom na temnú a negatívnu stanicu, nemôže podľa zákona rovnorodosti prijímať signály zo stanice „Svetlo“.

Každoročný sviatok zosnulých dáva veriacim možnosť k modlitbám a príhovorom za zosnulých a milióny dobrosrdečných ľudí tak aj činia.

Na širšie oboznámenie sa s týmto sviatkom uvádzam najprv text z Teletextu Slovenskej televízie zo dňa 2.11.1999:

 

STV text, str.130, 2.11.1999, utorok, 19:45 hod.:

Spomienka na všetkých zosnulých na 2.novembra nadväzuje na Sviatok všetkých svätých.

V tento deň sa veriaci katolíci intenzívnejšie modlia za duše zosnulých, aby boli zbavené trestov za svoje hriechy.

Do neba totiž môžu prísť len duše, ktoré sú zbavené vín za svoje hriechy.

V tento deň preto cirkev poskytuje veriacim možnosť vyprosiť zosnulým úplné odpustky, teda odpustenie trestov. Podmienkami pre získanie odpustkov je návšteva kostola alebo cintorína, modlitby Otče náš a Verím v Boha.

Okrem toho musí veriaci pristúpiť k svätej spovedi, prijať prijímanie a pomodliť sa na úmysel pápeža Jána Pavla II.

Spomienku na všetkých zosnulých zaviedol v cirkvi svätý opát Odilo z Cluny vo Francúzsku v roku 998.

Pod vplyvom mníchov z Cluny sa spomienka rozšírila hlavne v 11. storočí. Rím ju schválil o tri storočia neskôr.

 Všimnime si pozorne vetu „Do neba môžu prísť len duše, ktoré sú zbavené vín za svoje hriechy“. Hovorí sa tu jasne o tom, že duše do neba prichádzajú, takže nikto druhý ich tam nevynáša.

Ako je teda možné, že cirkev podľa vlastných vyjadrení, dáva možnosť vyprosiť zosnulým za určitých okolností, ktoré ale nezávisia od vôle a činov zosnulého, úplné odpustky, teda úplné odpustenie trestov?

Cirkev týmito výrokmi už dlhé roky vodí za nos svojich veriacich, lebo v nich vzbudzuje zbytočnú nádej, že priamo zo Zeme môžu veriaci zbavovať hriechov a zodpovednosti zosnulých v záhrobí, takže tí už nemusia vchádzať do neba vlastnými silami a námahou, oni budú bez ohľadu nato, kde sa nachádzajú v záhrobí, či v temných alebo vo svetlých úrovniach, vynesení do neba bez akéhokoľvek vlastného pričinenia.

Podmienkou na odpustenie všetkých hriechov zosnulého - na jedinečnú a ľahkú možnosť vstupu do Raja - je to, že jeho pozostalý a veriaci na Zemi navštívi kostol alebo cintorín, pomodlí sa modlitby „Otčenáš“ a „Verím v Boha“. Okrem toho musí veriaci pristúpiť k „svätej“ spovedi, prijať cirkevné prijímanie a pomodliť sa za úmysel pápeža.

Ale kde je tu zosnulý? Keď má duša do Raja vkročiť, tak nemôže byť mŕtva, čiže bez pohybu, bez života. Aj zosnulý v záhrobí, ak má do Raja vkročiť, musí žiť, musí vyciťovať, musí túžiť, musí sa proste pohybovať. Kde je teda túžba, ba dokonca povinnosť zosnulého odčiniť všetky hriechy, ktoré mohol napáchať, aby očistený mohol vojsť do Kráľovstva Božieho? Kde je jeho slobodná vôľa? Kde je spravodlivosť Božia?

Predstavme si človeka, ktorý robil celý život zle. Na konci prehlási, že uveril v Ježiša, vyspovedá sa, a odchádza spokojne na druhý svet. Zbavil sa tým svojich hriechov?

Jeho pozostalí, silní veriaci na Deň zosnulých splnia všetky úkony cirkvou prikázané pre úplné odpustky za zosnulých, budú sa modliť za jeho spásu. Bude tento zosnulý v záhrobí úplne zbavený všetkých hriechov, vymodlia mu jeho pozostalí zo Zeme úplné odpustky tak, že bude môcť vojsť do neba?

Nebude tu záležať, koľko a aké hriechy mal ešte na svojej ceste do neba tento zosnulý odčiniť a napraviť?

Toto je viera v Ježiša? Alebo sa niekto stavia na úroveň Boha, ktorý v osobe Syna Božieho mohol už na Zemi povedať lotrovi na kríži, ktorý v Ježiša uveril, že ešte dnes bude s ním v Raji? Chce sa niekto prirovnávať beztrestne k Bohu?

V možnosti vyprosiť zosnulým úplné odpustky sa vynára ešte jedna ďalšia nelogičnosť a zvrátenosť.

Ak tento rok vyprosili dobrosrdeční veriaci prostredníctvom cirkvi úplné odpustky pre niektorého z ich blízkych zosnulých, prečo títo veriaci prosia o úplné odpustky na druhý rok znovu za tých istých zosnulých? Veď podľa vyjadrenia cirkvi už mali rok predtým vkročiť do neba, nakoľko boli zbavení vín za svoje hriechy prostredníctvom vyprosených úplných odpustkov svojimi pozostalými na Zemi.

Prečo cirkev dopustí, aby veriaci prosili aj mnoho rokov za tých istých zosnulých, keď im sľubuje, že po splnení podmienok vstúpia títo zosnulí do Raja? Prečo teda nie sú veriaci upozornení cirkvou, že tí zosnulí, ktorí vošli do neba po minulé roky, nepotrebujú už žiadne odpustky? Cirkev by mala veriacim otvorene povedať, že každý rok by sa mali veriaci na Zemi modliť za iných zosnulých, aby ich tak do neba pod cirkevnou vlajkou vošlo čo najviac.

Každému veriacemu katolíkovi je sa treba len tešiť na pozemskú smrť a na záhrobie, lebo stačí, aby jeho niektorý pozostalý splnil cirkvou stanovené podmienky k umožneniu úplných odpustkov, a tento hlboko „veriaci“ už ako zosnulý vkročí hrdo do neba.

Položme si ale teraz vážne otázku:

Ktorý veriaci bude po takejto šanci sľubovaného ľahkého vstupu do neba pod zástavou jeho cirkvi hľadať také cesty životom, ktoré ho budú reálne viesť do neba pod vlajkou Božou, ale bude to cesta odriekania, námahy, ťažkých bojov, neraz vo veľkom utrpení, a to všetko len preto, aby odčinil čo najskôr všetky hriechy, ktoré napáchal putovaním v Božom stvorení?

Ktorý človek, vraviaci o sebe že je veriaci, pri tejto lákavej ponuke jeho „Matky-Cirkvi“ skutočne pomyslí aj nato, čo od neho požaduje jeho Stvoriteľ - jeho Boh? Kto pri týchto rafinovane položených návnadách „Matky-Cirkvi“ myslí ešte nato, aká je Vôľa Božia?

To, že Syn Boží upozorňoval, že každý človek bude musieť splatiť na svojej ceste do Raja aj posledný halier, žiadneho veriaceho nerozrušuje. Verí svojej cirkvi naďalej, lebo tá mu predkladá vydláždenú, ľahšiu a pohodlnejšiu cestu ku spáse jeho duše, než jeho Stvoriteľ.

Ak nás podľa vyjadrení cirkvi na jednej strane Ježiš spasil svojou smrťou na kríži a sňal tak z ľudstva jeho hriechy, načo bolo potom potrebné na druhej strane predávať oveľa neskôr odpustky tou istou cirkvou, načo sa modlia veriaci až dodnes na popud tejto istej cirkvi za zosnulých, načo sa vôbec ešte hovorí o nejakých hriechoch, načo ...?

Je predsa logické potom tvrdiť, že keď z nás všetky hriechy sňal samotný Syn Boží, ktorý kvôli tomu prišiel údajne na Zem, nemusíme sa už ani spovedať zo svojich hriechov, lebo žiadne nemáme, nemusíme sa za zosnulých už ani modliť, lebo všetci sú už bez hriechu, všetko všade je v najlepšom poriadku, víťazstvo nad zlom je už skutočnosťou, žijeme už v raji na Zemi, proste už sa nemusíme ničoho obávať, lebo moc zla je už úplne zlomená. Už nám vôbec nehrozí, že by sme v neopatrnosti mohli uviaznuť v nejakom temnom bahne naveky.

Stačí sa len pozrieť von z okna, ísť medzi ľudí a uvidíme tú krásnu skutočnosť.

 Ak sa raz položia základy stavby zle, v rozpore so všeobecne známymi predpismi, musí sa takáto stavba jedného dňa zosypať.

Cirkev postavila svoju stavbu na ľahkom odpúšťaní hriechov, predovšetkým však na slávení utrpenia a smrti Syna Božieho na kríži ako Bohom chcené dielo spásy pozemského ľudstva. K týmto rozpadávajúcim sa nasilu zlepeným základom pristavovala takisto len ďalšie krivé prístavby, takže celá dvojtisícročná cirkevná stavba vyzerá dnes ako známa veža v Babylone - pokrivená a odporná.

Je to nechutný a odpudzujúci zlepenec pokrivených dielov, ktoré sa pri závanoch čistej Pravdy trasú čoraz viac, až v pokračujúcom rozklade nastane kritický bod, kedy sa celá táto hriešna stavba zosype a pochová vo svojich ruinách všetkých tých, ktorí sa budú chcieť v týchto temných útrobách skryť pred Svetlom Božím.

 Všetko úsilie dnešnej cirkvi speje k jednému najhlavnejšiemu bodu celej histórie ľudstva - k Poslednému súdu a k zasľúbenému Vyslancovi Božiemu, ktorý je predpovedaný nie ako Spasiteľ, ale ako Sudca.

Existencia tohto Sudcu je cirkvou schválne zahmlievaná, lebo Jeho príchodom na Zem je postavený definitívny koniec jej falošnej pozemskej moci, pretože na Zemi bude len Spravodlivosť, Láska a Čistota.

Ježiš jasne hlásal, že neprišiel súdiť svet, ale ho spasiť, preto je pre nás Spasiteľom! Povedal, že odchádza k Bohu, a už Ho viac neuvidíme. (Jánovo evanjelium 16/7-10)

Nato, aby sa čo najviac zatienil príchod Sudcu na Zem, cirkev počas celých dvetisíc rokov robila také postupné kroky, ktorými na jednej strane zastrašovala a dávala aj vraždiť nepohodlných „kacírov“, aby na druhej strane svojim veriacim ako návnadu predkladala a dláždila širokú a pohodlnú cestu ľahkého odpúšťania svojich hriechov, ako aj tvrdením až dodnes, že vraždou a následnou smrťou Syna Božieho na kríži boli sňaté hriechy z ľudstva.

Všetkými krokmi, ktoré otvorene odporujú slovám Ježišovým (viď Biblia) a Božím zákonom, dokázala cirkev, že počas celej jej histórie neviedla svojich veriacich tesnou bránou do života, ale priestrannou bránou a širokou cestou do zahynutia!

 Matúš 7.kapitola (Ježišove slová - Dve cesty): 13Vojdite tesnou bránou; lebo je priestranná brána a široká cesta, ktorá vedie do zahynutia, a mnoho je tých, ktorí ňou vchádzajú; 14lebo je tesná brána a úzka cesta, ktorá vedie do života, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú.

Lukáš 13.kapitola: 23A ktosi mu povedal: Pane, či je málo tých, ktorí budú spasení? A on im povedal: 24Snažte sa vojsť tesnou bránou, lebo mnohí, hovorím vám, budú hľadať vojsť, ale nebudú môcť.

 Činnosť najvyšších predstaviteľov cirkvi smerovala počas dvoch tisícročí k tomu, aby sa čo najdlhšie pred veriacimi utajilo, že:

 Sudcom, Alfou a Omegou, počiatkom a koncom, Kráľom kráľov, Kráľom Tisícročnej ríše na Zemi, nie je a nebude Syn Boží Ježiš, ale tretia osoba trojjediného Boha - Duch Svätý - Imanuel , lebo

On je ten, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde!

 

(Izaiáš-kapitola 7/14; Zj.Jána-kapitola 1/4,8; Zj.Jána-kapitola 12/5)