Témy:
Bludisko | Trojuholník Posledného súdu | Bahno smrti | Kladivo | Hookov zákon |
Špirála osudu | Traja pútnici | Zakázané knihy | Očistená dedina | Dôchodcovia

Domáce zvieratá

Zvieratá boli odjakživa súčasťou života ľudí na Zemi. Mnohé z nich sa postupom vývoja stali domácimi, t.j. žili s ľuďmi v jednej osadlosti na svojom vymedzenom mieste.

Domáce zvieratá môžeme rozdeliť na dve hlavné skupiny: na zvieratá, ktoré človek choval pre svoje vlastné prežitie ako potrava (mlieko, mäso) a na zvieratá, ktoré boli chované ako strážcovia a ochrancovia ľudských obydlí pred cudzími votrelcami.

V postupnom vývoji sa u ľudí udomácnili aj rôzne druhy mačiek, ktoré veľmi úspešne čistili okolie ľudských obydlí od rôznych hlodavcov, apod.

V prvopočiatkoch žili ľudia s domestikovanými zvieratami svorne a harmonicky v súlade s prírodou. Ale tak ako vo všetkom konaní človeka, aj vo vzťahu ku domácim zvieratám došlo neskôr k obrovským pokriveninám a neprirodzeným anomáliám.

Ľudia si z mnohých strážnych psov a z dravých mačiek, čiže z psovitých a mačkovitých šeliem, vypestovali postupne domácich maznáčikov, ktorí svoju zdedenú divokosť spojenú s najvyššou ostražitosťou už dávno stratili, premenili ju na lenivosť, a tým vlastne človek priamo zavinil odklonenie mnohých týchto zvierat od ich prirodzeného vývoja vo svojom vlastnom prostredí – v prírode.

Psy alebo mačky, ktoré sú celý svoj život bez starostí a obáv chované v uzavretom prostredí ako v bavlnke či v skleníku, prestávajú byť tým ostražité – prestávajú sa duševne hýbať – prestávajú byť zvieratami vo svojej prirodzenosti a podstate.

V prírode platí, že silnejší požiera slabšieho. V tom nie je predsa žiadna krutosť alebo nespravodlivosť. Zviera sa v boji o vlastnú existenciu vyvíja a jeho inteligencia tým rastie. Slabé a choré zvieratá sú jednoducho z prírody odstraňované.

Ak majú ľudia domáce zvieratá ako mačky a psov, je predsa úplne prirodzené, ak pes je vychovávaný ako strážca domu a okolia svojho ľudského pána, ku ktorému prechováva takto lásku a vernosť, je prirodzené, ak mačky lovia hlodavce v okolí ľudského obydlia apod.

Pes ako strážca dostáva potravu od človeka, ale mačky by si mali hlavnú potravu zabezpečiť samotné. Predsa nato majú ostré zuby a drápy už od narodenia, nie nato, aby driapali a okúsavali všetko, čo im príde vo vyleštenej klietke bytu do cesty.

Harmónia medzi ľuďmi a udomácnenými šelmami môže nastať iba vtedy, ak všetci vykonávajú to, na čo majú tie najlepšie vlohy od prírody.

Dnešná civilizácia sa vyznačuje okrem iného aj tým, že obrovské percento ľudí chová zvieratá vo svojich bytoch, hoci podľa najvyšších zákonov zvery patria von do prírody. Ľudia si bezohľadne urobili zo zvierat svoje živé bábky ku vlastnému potešeniu, nehľadiac vôbec nato, či to prospieva aj vývoju tej-ktorej zvieracej duši.

Rodičia často zadovážia nejaké zvieratko svojim rozmaznaným deťom, ktorým sa po krátkom čase zviera zunuje a potom sú len dve možnosti: buď sa oň postará rodič sám, alebo zviera putuje z bytu preč – neraz rovno na ulicu.

Inokedy dospelé deti donesú do bytu svojim osamoteným rodičom nejaké zvieratko – tiež len k potešeniu. Vôbec si pritom neuvedomujú, že zviera nie je žiadna neživá bábika, s ktorou sa môže človek len tak pohrať a potom odkopnúť.

Čo vo všeobecnosti urobia ľudia s takýmto zvieraťom, ktoré pôvodne malo žiť vonku vo svojom prirodzenom prostredí, ale bolo odmalička vychovávané v uzavretom byte ako vo väzení, ak sa jeho chovateľ nemôže o neho už postarať z akýchkoľvek osobných dôvodov (napr. presťahovanie sa, atď.)?

Zvieratá, ktoré zostanú osamotené bez svojho majiteľa, sú buď doslova vyložené priamo na ulicu v mylnom domnení, že po mnohých rokoch žalárovania a maznania v byte sa snáď dokážu uživiť aj samé, alebo napr. na odporučenie zverolekára ich radšej dajú utratiť bezbolestnou injekciou, aby nemuseli zdochnúť vonku hladom. Zviera v tomto prípade bolo nezodpovedným človekom (môj prípad) najprv vytrhnuté násilím zo svojho prirodzeného prostredia, aby vo svojej dospelosti bolo ako nepohodlné jednoducho odovzdané na „bezbolestnú“ popravu.

Aký je to obraz lásky človeka k zvieratám, keď vidíme nešťastné, odhodené, skuvíňajúce a prosiace tvory v preplnených klietkach zvieracích útulkov, čakajúc na svoje vyslobodenie? Kto to spôsobil, že útulky zvierat sú vôbec potrebné?

Len málokedy má domáce zvieratko to šťastie, že sa o neho bude niekto starať tak, ako jeho predchádzajúci opatrovateľ.

Ďalšie previnenia ľudia činia, keď proti prirodzenosti dávajú svojich domácich maznáčikov vykastrovať alebo sterilizovať, apod., len aby neboli doma problémy, keď to na zviera dôjde. Človek myslí aj tu egoisticky len na seba, lebo chce prírode diktovať podľa vlastných pokrivených predstáv a názorov.

Chce mať doma živú hračku, a nič iné ho v tomto prípade nezaujíma.

Ale zviera sa nevie pretvarovať, zviera koná pudovo, a ak tieto jeho prirodzené pudy človek nasilu a umelo potlačí a zlikviduje, spôsobuje jeho neschopnosť postarať sa o seba. Je možné ešte stále nazývať zvieraťom takúto povaľujúcu sa domácu a „živú ochlpenú bábiku“?

Prejavuje sa snáď láska človeka ku zvieraťu tým, že je vychovávané v prostredí, ktoré mu neurčil jeho Stvoriteľ?

Ako je možné, že dnešní zverolekári majú toľko práce? Prečo sú aj zvieratá dnes tak choré? Nie je to výsledkom nesprávneho myslenia a konania ich chovateľov? Keby uväznené zviera žilo na slobode tak, ako sa patrí – vo svojom prostredí, nebolo by ani choré.

Keby ľudia chápali a rešpektovali prírodu a jej horeuvedené jasné pravidlo, že silnejší požiera slabšieho, nebolo by toľko nešťastných zvieracích duší v ľudských väzeniach.

Ak sa napríklad objavia v prírode obrovské množstvá kobyliek, požierajú a rozmnožujú sa len dovtedy, pokiaľ majú čo jesť. Akonáhle príde hlad, začnú kapať. Príroda sa vie v každom prípade vysporiadať sama s každou abnormalitou.

Jedine ľudia svojím pokriveným spôsobom života, odtrhnutým od prírody, vniesli do stvorenia choroby a zmätky, ktoré budú musieť teraz napraviť. Keby nešírili ľudia toľko negatívnej energie do vesmíru, neboli by vôbec chorí, a ani zvieratá by sa nesprávali stále viac a viac agresívne, ako je to možné pozorovať v poslednej dobe.

Každá civilizácia, ktorá nerešpektuje prírodné Božie zákony, je neodvratne odsúdená na zánik.

Pretože je prorokované, že všetko musí byť nové, aj vzťah pozemských ľudí k zvieratám musí byť nový – prirodzený, ak má vôbec na tejto planéte opäť zavládnuť mier a láska.