Akonáhle padlo ľudstvo do hriechu, keď rozum začal byť „capom záhradníkom na vinici Pánovej“ u stále väčšieho množstva ľudí, a ich duch prestal byť tým vedúcim činiteľom v putovaní, začalo sa čoraz viac množiť jedno veľké zlo – tí, ktorí sa dostali k moci v akomkoľvek spoločenstve a na akejkoľvek úrovni, neradi strácali svoj spoločenský vplyv, naopak, snažili sa svoju moc upevňovať bez ohľadu nato, či to bolo v súlade s morálkou, s citom, s vôľou Najvyššieho.
Ich túžba po moci bola taká veľká, že netrvalo dlho a prišlo obdobie, keď si ju začali presadzovať aj klamstvom a násilím. Bolo to mnohokrát len voľné pokračovanie, pretože k moci sa často dostávali nejakým podfukom, ak nie aj vraždou.
Samozrejme, keď sa objavil niekto v ich okolí, ktorý mal odvahu poukázať na nemorálnosť ich konania, bol ohovorený, neskôr (ak sa to dalo) poslaný do vyhnanstva, čiže presunutý na také miesto, kde nemohol byť týmto samozvaným vodcom na príťaž, aby v konečnej fáze bol častokrát aj zlikvidovaný.
Vraždiť sa dá hrubohmotne ale aj morálne, napr. ohovorením. Jednou z metód pri počiatočnom postupnom umlčiavaní a likvidácii nepohodlných, pri bezohľadnom presadzovaní svojich mocenských cieľov boli a sú rôzne varovné zoznamy a vyhlásenia mnohých vládcov, či ich záväzné „poučenia“.
Otrokári sa vždy báli túžby svojich otrokov po slobode. Nepraví vodcovia vždy používali všemožné spôsoby, ako udržať svoje poslušné „ovečky“ čo najdlhšie vo svojom chotári a bolo im jedno, či tento chotár prináša úžitok všetkým alebo len týmto samozvaným kráľom.
Napr.: „Knihy na indexe“ – to je známy a veľavravný názov. Sú to vlastne zakázané knihy pre určité skupiny ľudí v určitom spoločenstve, kde vodcovia „doporučujú“ ani sa nechytať takýchto, často až preklínaných písomností, lebo by mohli ľudí odviesť od „pravdy“, hlásanej týmito vodcami. Táto ich ľudská „pravda“, založená na upevňovaní pozemskej moci, sa mnohokrát vzďaľovala od Pravdy Božej, založená na láske k blížnemu.
Taktika bola jasná a rovnakou zostala až podnes: veľkým hrmotom všade naokolo, odvádzaním pozornosti od podstaty, frontálnym útokom na myšlienky nepohodlných a ohováraných, ktoré sa stali nebezpečné pre ďalšie ovládanie ľudí falošnými vodcami, bolo treba prehlušiť tiché výčitky svedomia tých, ktorí ešte nezahrabali v sebe všetok cit.
Čo sú teda tzv. čierne listiny? Kedy a prečo vôbec vznikali a dodnes vznikajú takéto zoznamy? Kto sa spoza týchto zoznamov, ktoré by mali varovať ostatných ľudí, ukrýval a ukrýva aj dnes?
Spomeňme len niektoré príklady z histórie.
Už v 6. storočí došlo k niečomu, čo malo obrovský negatívny vplyv na ďalšie udalosti v kresťanskej Európe.
Keď bolo potrebné urobiť politické rozhodnutie na udržanie mocenského vplyvu na čo najrozľahlejšom území, vtedy aj pravda išla bokom. A tak v r.553 cisár Justinián odsúdil origenizmus a na jeho pokyn odsúdila 5. všeobecná synoda v Konstantinopole „tri kapitoly“ v štrnástich kanónoch. V kanóne 1 sa odmietla preexistencia duší (t.j. reinkarnácia), ktorá bola dovtedy úplne normálne prijímaná medzi kresťanmi. V kanóne 11 boli ľuďmi v kňazských rúchach poslaní do zavrhnutia viacerí menovaní heretici. (pozn.: v tejto súvislosti doporučujem prečítať si knihu „Waltraud Grosse – Myšlenka reinkarnace a její odmítnutí 5. ekumenickým koncilem“).
Takže pri presadzovaní svojej pozemskej moci sa mohla zavrhnúť aj Pravda, naopak, vytiahli sa na svetlo niektoré mená ako odsúdeniahodní jedinci na čiernej listine a kto ich nezavrhol s cirkvou, sám bol cirkvou zavrhnutý (viď 11.kanón).
Ak sa nejaký autor knihy alebo spisu, alebo niekto, kto hlásal niečo iné, než bolo oficiálne prikázané, dostal na čiernu listinu vtedajšej moci, mal veľké problémy s vrchnosťou.
Dlhé stáročia trvalo prenasledovanie odvážnych bojovníkov za Pravdu, ktorí boli vždy nebezpeční, najmä tam, kde hrozilo, že sa obyčajným zvedeným ľuďom otvoria oči a zbadajú falošnosť svojich vládcov, ktorí o Slove Božom často len kvetnato rozprávali, ale ich skutky hovorili o inom.
Nebolo radno hovoriť kdekoľvek pravdu, pretože ona vo svojej podstate narúšala klamstvom získané pozície nepravých vodcov. A tí boli a aj dnes sú naďalej nato veľmi citliví a alergickí, a tiež nebezpeční.
A o akej vrchnosti sa to tu vlastne hovorí?
- |
vrchnosť v kňazských rúchach alebo lojálni vládcovia podporovaní neomylnou cirkvou a jej vysunutými drápami rímskeho pápeža - inkvizíciou (viď. obdobie temna – stredovek); |
- |
vrchnosť v kožených kabátoch s fašistickými znakmi a heslami na čele s neomylným vodcom; |
- |
vrchnosť v červených rubášoch pod vedením jednej neomylnej strany; |
Jedna spoločná črta spája tieto vrchnosti zla: Nikto z dobrých ľudí ich nevolal, vpadli sem ako samozvanci, ako Španieli do Ríše Inkov, ako umelý medzičlánok medzi Stvoriteľom a Jeho ľudskými tvormi, začali najprv peknými rečičkami, aby sa ich pravá tvár veľmi rýchlo ukázala, vtierali sa ľuďom, otravovali ich svojím pokriveným výkladom Pravdy a sali silu z ľudí ako upíri, aby nakoniec svoje nepravé vodcovstvo dokázali udržiavať len klamstvom, ohováraním a násilím, napr. aj tzv. čiernymi listinami. A tak aj dopadli, alebo ešte len niektorí dopadnú.
Všetko toto falošné chcelo vládnuť, odstraňovalo nepohodlných deportáciami a likvidáciou, postavilo sa na roveň Boha, aby za odmenu dostalo to, čo si zaslúžilo: PÁD !
Cirkev vyhlasovala na jednej strane svätých, hoci Svätý je len BOH, na druhej strane boli vydávané čierne listiny kacírov, ktorých bolo treba odpratať zo Zeme, aby nemohli viac prehovoriť a osvietiť tak zaslepených „veriacich“. Ako skončili tieto obete? Boli násilím odtrhnuté od rodín, aby deportované do stredovekých mučiarní pod dohľadom kňazov v neľudskom utrpení priznávali to, čo nespáchali, len aby mohli byť potom svetskou mocou zlikvidované, napr. verejným upálením. STRACH ...
Nemeckí fašisti zostavili najprv „čierny zoznam“, osobne vytiahli na ulicu tých zo zoznamu a označkovali týchto židov 6-cípími Dávidovými hviezdami, nech predsa týchto nečistých každý „čistý árijský“ človek ihneď spozná (!), aby sa vedelo, kto je škodca. Ako skončili títo mnohí židia? Násilnou deportáciou zo svojho bydliska boli ako dobytok prevezení do koncentračných táborov, kde mnohí skončili likvidáciou v plynových komorách. STRACH ...
Keď bola zverejnená Charta 77 v Československu, komunistická mašinéria prostredníctvom svojich všetkých masmédií odsúdila všetkých signatárov tohto občianskeho protestu proti totalite, všetky mená boli uverejnené (na čiernej listine) ako odstrašujúci príklad, ale text Charty 77 uverejnený nebol. Verejne sa odsudzovalo to, čo verejnosť nepoznala. To bola tá vláda ľudu! A ako dopadli mnohí, ktorí nesúhlasili s komunistickým režimom? Boli odtrhnutí od rodín, násilne deportovaní do pracovných táborov (gulagov) a museli otročiť napr. v uránových baniach, na Sibíri, apod.. Mnohí tieto tábory smrti neprežili. STRACH ...
Aj dnes sa premietajú filmy v niektorých nemocničných zariadeniach, kde sa poukazuje na nedoporučované knihy (zakázané „knihy na indexe“) s tým, že ako náhrada sa poskytne vlastný výklad Slova Božieho. Je celkom možné, že keby sa mohlo aj dnes verejne upaľovať, boli by námestia opäť plné popola... STRACH ...
Možno sa teda čudovať, keď aj dnes existujú také spolky, či združenia, prostredníctvom ktorých sa môžeme dozvedieť, že ako odstrašujúce prípady sú označkovaní takí ľudia, ktorí nekráčajú ako poslušní barani pod jednou vlajkou týchto spoločenstiev, v jednotnej uniforme, ale rozhodli sa pomocou Slova Božieho kráčať samostatne do Kráľovstva nebeského? STRACH ...
Samozvaní vodcovia, ktorí sa tak radi odvolávajú na Slovo Božie, nedokážu v dnešnej dobe zvyšujúceho sa tlaku Svetla už ani zakrývať to, čo sa im darilo zakrývať v pretvárke dlhé stáročia pri presadzovaní vlastných túžob po pozemskej moci: „Kto nejde s nami (so mnou!), ten ide proti Božej vôli!“
Títo paraziti sa postavili ako medzičlánok medzi Boha a človeka, akoby oni boli tou Cestou do Kráľovstva Božieho! Súdnemu človeku musí byť jasné, že to navonok nikdy nepriznajú, oni už nevládzu, melú z posledného – „veď zdochýnajúca kobyla najviac kope“. Stačí len trpezlivo sledovať ich skutky a tie vždy pôjdu za nimi ....... už je tu toľko Svetla, že oni sami ukážu, čo sú zač ...
Ak sa nejaký, obrazne povedané, odvážny „osvetľovač“ opováži vrhnúť trošku svetla do temných skrýš takýchto zbabelých samozvancov, najprv „trafená hus zagága“ – rafinovane príde prípadná pozvánka do tohto spolku („spolky – čertove volky“), hoci tam veľmi dobre vedia, kto je adresát, a keď to tento „osvetľovač“ prirodzene odmietne, je zasypaný spočiatku ostrou kritikou, ktorej však chýba akákoľvek rozvaha a logika, aby sa táto postupne zmenila na zbesilé a nekontrolované ohováranie, prechádzajúce v nenávisť a snahy o umlčanie prostredníctvom deportácie za hranice až pokus o likvidáciu. Aj dnes sa to deje!
Čierna listina ako varovanie pred „triednym nepriateľom“ samozrejme nemôže niektorým novodobým inkvizítorom chýbať.
Takže kto sa, hoci aj pasívne, pridá k týmto vlkom v ovčích rúchach, ohováračom a nactiutŕhačom, nemôže očakávať v budúcnosti odmenu zo svetlých výšin, resp. patričná odmena sa dostane každému človeku, ale nie podľa jeho zotročenej vôle či samovôle jeho modloslužobníckeho predáka, ale podľa Vôle Najvyššieho!
Nie je žiadna tajnosť, že hŕstka ľudí, snažiacich sa ovládnuť tento svet po svojom, potrebuje otrokov vo svojej totalite nato, aby mohli ostatných ovládať – najlepšie tak, aby o tom vôbec nič ani nevedeli. Satelity sú už rozmiestnené vôkol Zeme, takže v Zjavení Jána ohlasované klaňanie sa šelme a jej číslu 666 sa už šíri ako mor. Blíži sa finále ... mikročipy sa už vyrábajú ... ľudia nevedia, čo robia ...
Avšak Svetlo tiež pôsobí neustále silnejším žiarením, takže tí, ktorí nepodľahnú návnadám a nárazom temna, ale pôjdu aj naďalej neohrozene cestou Pravdy a Lásky s dôverou v Božiu Spravodlivosť, dočkajú sa.
Ríša pokoja a lásky na Zemi uzrie svetlo sveta po zničujúcej očiste, v ktorej všetko staré bude obnovené a zlo bude po konečnom súde už len minulosťou.
Nie je žiadna tajnosť, že nenávisť je len pokračovaním veľkého a panického strachu tých, ktorí svoje obavy prehlušujú striekaním jedu všade naokolo.
Strach je tým motorom, ktorý ženie temnoty do útokov voči všetkému svetlému. Neomylne všade platí: „tam, kde temnoty útočia, treba hľadať svetlé hodnoty.“
Tento nervózny až panický strach prezrádza, že temno to má už zrátané. Deň D sa neodvratne blíži. A mnohí temní jasnovidní to aj vedia. Preto v závisti a nenávisti rozdúchavajú ohniská sporov, kde sa len dá, vstupujú ako provokatéri tam, kde nie sú vítaní a snažia sa naočkovaným zlom stiahnuť so sebou do hlbín rozkladu čo najviac nesamostatných, málo ostražitých ľudí, pre ktorých výklady Slova od samozvancov sú viac než Slovo samotné.
Čoho sa vlastne nepraví vodcovia, Ježišom ohlasovaní „falošní kristovia“ najviac boja? Ako odpoveď stačí jednoducho jedno slovo: PRAVDA!
Ešte sa treba spýtať, kde je zo strany týchto samozvaných súdnych tribunálov, odvolávajúcich sa na Pána, vlastne princíp odpúšťania? Prečo to tvrdé a neľútostné odsúdenie, hoci vieme, že kto súdi, bude súdený? A oni to tiež vedia. Tým dávajú naznámosť, kto je ich pánom.
Kde je v ich despotických, inkvizičných rečiach aspoň naznačená možnosť a šanca nápravy tých druhých? Kde je v tom zatracovaní iných milovanie svojich nepriateľov? Veď aj apoštol Pavol prenasledoval a zabíjal ako Šavol prvých kresťanov, a napriek tomu ho Ježišovi apoštoli v láske, v ktorej je odpustenie, prijali medzi seba.
Vlastná samoľúbosť, neľútostná panovačnosť a vyvyšovanie sa na úroveň Boha vedú týchto samozvancov až k tomu, že keď im niekto na pomoc povie pravdu, aby sa spamätali, začne sa okamžité ohováranie, odstraňovanie nepohodlných formou ich deportácie z toho „rajónu“, kde oni pôsobia, a keď to nejde inak, použije sa aj vražda (v dnešnej dobe najmä morálna).
Treba tu najmä nasledovníkom takýchto falošných vodcov, ktorí tak radi spomínajú Slovo Pánovo a kárajú druhých, pripomenúť, že kto druhého ohovorí nejakým klamstvom, kradne mu vlastne česť, a tým sa previňuje voči Božiemu prikázaniu: Nepokradneš!
Ľudstvo bolo upozornené, že padlí anjeli sú všade – vo všetkých oblastiach života na Zemi.
Takže varovanie prišlo, je teda na každom jedincovi, aby len tak ľahko neuveril zlodejovi, ktorý kričí, chyťte zlodeja, pretože sa dnes často stáva, že práve ten, kto poukazuje na druhého, sa snaží týmto hlasným brechaním a znevažovaním zakryť svoje vlastné previnenia voči večným zákonom.
Kto dokáže v sebe nájsť toľko síl, že odhodí zavčasu barle v podobe prebratých názorov od druhých ľudí a začne kráčať týmto stvorením samostatne s otvorenou dušou a dobrým chcením, bude smieť prijať zo Svetla to, čo sa dovtedy k nemu nemohlo ani len priblížiť.
Až potom môže nájsť Cestu Domov .......